U detí je celkom bežné, že ťažko nesú alebo sa urazia, keď veci nie sú úplne podľa ich predstáv. Keď vám niekto pokazí váš hrad z piesku alebo si požičia vašu lopatku, tú obľúbenú a nechtiac vám ju zlomí, môže sa stať, že mu vy nechtiac zlomíte nos.(Skúsenosť môjho brata )
Človek to však tak nejako v detskom veku vie pochopiť, do určitej miery to toleruje a chápe, že deti sa ešte len učia, že svet sa netočí len okolo nich a poznávajú, že aj ostatná majú svoju slobodnú vôľu.
Predstavte si však že by prišiel dospelý do obchodu a chcel by si kúpiť kompresor a brúsne kotúče, ale pán pred ním, by zobral posledný kus brúsnych kotúčov, ktoré mal dotyčný dospelý vyhliadnuté. Len si predstavte, že by si tam hodil na zem a začal by plakať, že on ich predsa chcel. Absurdné, že?
Alebo, si predstavte, že si kupujete vodnú fajku – shishu v obchode a príde ďalší zákazník, ktorý vám ho vytrhne z ruky, že ho chce on. Absurdita sa stupňuje, však?
Toto sú veľmi okaté príklady a nie sú veľmi realistické. Naschvál sme ich prehnali. Existujú však stále ľudia, ktoré vám síce nevytrhnú štetec z ruky, ale najradšej by chceli. Ľudia, ktorí boli vychovávaní bezhranične. Ľudia, ktorí si myslia, že im patrí svet. Ľudia bez pokory.
Myslím, že to, čo je potreba urobiť, je týmto ľuďom konečne nastaviť hranice. Sú to ľudia, ktorí sú úplne nepríčetní, keď sa veci nedejú podľa ich predstáv a ľudia, ktorí urobia všetko preto, aby sa veci diali podľa toho, čo a ako oni chcú. A to si myslím, nie je úplne v poriadku.
A ako tie hranice nastaviť? Jednoducho.. Nedovoľte ľuďom, aby vás emočne vydierali. Už sú veľkí. Mali by vedieť, že aj iní ľudia majú svoje potreby a netočí sa svet len okolo nich. Tak!